Vybrané články Juraj Široký - Vybrané články

27. júna 2018

Marian Slavkay: Keď mi prišla karta narukovať (13)

Zdroj Spravodajstvo z horného a stredného Gemera z dňa 27. 6. 2018  •  Juraj Široký  •  0

Služba pri letecko-technickom zabezpečení. Jedného dňa ma npor. Polák zavolal do svojej kancelárie. Prihovoril sa mi veľmi prívetivým hlasom, preto som zvýšil pozornosť. Čo to asi bude? Žoviálne mi oznámil, že podrobne sleduje moje diaľkové jazdy, ktoré som splnil bezpečne a včas. Hoci moje „vojenské vystupovanie“ nie je najlepšie, ale ako vodič som spoľahlivý. Preto ma preradí z cisternovej čaty do dopravnej čaty. Sklady LTZ (letecko-technické zabezpečenie) potrebujú spoľahlivého vodiča pre dovoz a rozvoz súčiastok a náhradných dielov na lietadlá v rámci zväzku letectva. Hoci dopravná čata bola snom každého vodiča, ja som Moriakovi neveril. Nevedel som si vysvetliť, čo tým sleduje. Začal som premýšľať. Asi mi závidi môj pohodlný život u Divízneho roja.
Iste sa dopočul aj to, že ma npor. Očadlík často berie do leteckej jedálne na obed, alebo večeru. Tiež ho škrelo, že som už takmer osobný vodič našej nadporučíčke, ktorá mi taktiež dáva kadejaké dobrôtky z jedálne L-normy. Hlavná príčina mohla byť, že nemá veľkú možnosť ma buzerovať, lebo som bol mimo dosahu jeho velenia. Slušne som sa opýtal, komu a kedy mám odovzdať cisterny. Povedal mi, že cisterny Tatru a Erenu odovzdám veliteľovi čaty rotnému Hlaváčkovi. Ostatné Ereny ostanú na mojom mene, pre ktoré majú prísť Zväzarmovci v najbližších dňoch. V dopravnej čate preberiem Tatru 805, s ktorou budem jazdiť pri LTZ skladoch. Pri odovzdávaní cisterien mi Hlaváček povedal, že náčelník LTZ skladov je kpt. Hájek, ktorý je výborný chlap. V druhej svetovej vojne lietal ako stíhač v anglickom kráľovskom letectve. Následne som prevzal T-805, prebratú od výsadkového vojska, ktorá mala ubehnuté máličko cez desaťtisíc kilometrov. Neviem, či to bol taký vydarený výrobok, alebo či pre výsadkové vojsko bolo vozidlo zvlášť upravené. Do konca vojenčiny som na nej najazdil cez 60000 kilometrov bez vážnejšej poruchy. Prebratému vozidlu som sa potešil a s veľkým elánom som sa pustil do prípravy vozidla na jazdy. Vilo Ryš bol môj veľmi dobrý kamarát, skvelý automechanik, ktorý pracoval v autodielni u čatára Waltera Holíka. V mojej pridelenej garáži sme na motore skontrolovali vôľu ventilov, nastavili odtrh, predstih, vyčistili karburátor, vzduchový filter, skontrolovali brzdy, dofúkali gumy. Na rampe som vozidlo vystriekal, kabínu napastoval a išli sme Tatru vyskúšať na Želatovickú cestu. Išla ako švajčiarske hodinky. Mala odpich ako pretekárske auto. Konštatovali sme, že je to oveľa lepší voz, ako ostatné T 805-ky, na ktorých sme doteraz jazdili.
Vo večernom rozkaze som bol určený na jazdu do Prahy. Ráno o šiestej som sa mal hlásiť u kapt. Hájka v sklade LTZ. Moriak, ktorý rozkaz čítal, si neodpustil voči mne poznámk: “Slavkaju, do hlavního města se musíte ustrojit do vycházkové uniformy. Doufám, že do týdne se vrátite a nebudeme vás muset z tý Prahy dotáhnout.“ Pomyslel som si, že mi tak „môže...“ Zahlásil som po vojensky: „Provedu a lano na ťahanie mám pripravené.“ On očakával, že chlapci sa na jeho poznámkach zasmejú, ale bolo to práve naopak. Hlasite sa zasmiali na mojej poznámke. Začali vykrikovať, aby som len zavolal, že pre mňa prídu a pôjdeme spolu na tmavú trinástku „U Fleků“ (slávne 13 stupňové tmavé pivo). Ako vždy, Moriak očervenel a rýchle dal povel „rozchod“. Ráno som vstával o pol piatej, vybavil cestovný rozkaz, od staršinu som dostal relutu (peniaze na stravovanie na služobnej ceste) 150 Kčs na celotýždenú stravu (25 Kčs denne). Vzorne ustrojený vo vychádzkovej uniforme som zaklopal na dvere kancelárie kpt. Hájka. Vstúpil som a predpisovo sa zahlásil. Hájek, tak ako letci na letisku, iba mávol rukou a povedal „nešaškuj“. Bol to príjemný starší pán, mal už prešedivelé vlasy, sympatickú tvár, silnejšiu, ale ešte zachovalú vojenskú postavu. Bol oblečený v zelených montérkach, čo ma dosť zarazilo, lebo som bol poučený, že do hlavného mesta sa má ísť iba vo vychádzkovej uniforme. Ponúkol mi stoličku a potom ma veľmi priateľsky privítal, že budem pre neho jazdiť a mám byť pripravený na náročnú službu. Vysvetlil mi, že po porade na veliteľstve letectva sa zriaďuje dispečing v skladoch LTZ. Zistilo sa, že niektorý prápor nakupuje súčiastky do lietadiel od výrobcu a iný prápor má tie isté súčiastky nadbytočné vo svojich skladoch. Centrálny sklad je v Prahe v Podbabí, ktorý bude ten dispečing riadiť. Z viacerých leteckých práporov boli pridelené vozidlá na rozvoz týchto súčiastok po celej republike. Potom ma trochu vyspovedal, odkiaľ som, čo som v civile robil, o rodičoch, súrodencoch a všeličo iné. Potom sa na mňa zadíval a opýtal sa ma: „To tak vyoblíkanej chceš jít do Prahy?“ Povedal som mu, že podľa nariadenia veliteľa práporu do hlavného mesta máme jazdiť vo vychádzkovej uniforme. Povedal, že on to vie, ale že nás „šmírakov“ veľmi dobre pozná. Tak nás šoférov všetci prezývali, lebo sme mali ruky, tváre, aj uniformy stále zamazané od oleja. Veľa ráz už išiel do Prahy a šofér stále niečo musel na vozidle opravovať. Niekedy mu musel aj on pomáhať, aby mohli v jazde pokračovať. Vstal a zo skladu mi doniesol ľahkú leteckú kombinézu, aby som sa do toho obliekol a uniformu si dal na vešiak, lebo kým dôjdeme do Prahy, že budem vyzerať „jako čuňe“ (prasiatko). S uniformami na vešiakoch v rukách sme sa pobrali k T 805 -ke. Uniformy na vešiakoch sme si zavesili v kabíne a vydali sme sa na ďalekú cestu. Dlhej cesty som sa nebál, keď som to zvládol s T 111-kou a s Erenou, tak by som to mal zvládnuť aj s „kocúrom“. Tak sme medzi sebou volali T 805 pre jej zvuk motora, lebo pri vysokých otáčkách motor kvílil, ako keď mačku potiahnete za chvost. Bál som sa jazdy po Prahe, lebo z rozprávania starších vodičov som vedel, že križovatky v Prahe sú dvo j- až trojprúdové. Keď sa zle zaradíš, tak už poblúdiš. Zveril som sa so svojimi obavami kapitánovi. „Ježiš Mária, to se hochu neboj, já Prahu znám jako svý boty. Ja jsem v Praze chodil do pilotní školy a pak jsem tam ňákej čas lítal.“ To ma trochu upokojilo.
Išli sme smerom na Olomuc, Mohelnice, Moravská Třebová, Svitavy, Vysoké mýto, Pardubice až do Prahy. Tatra sa držala výborné. Cez vysočinu vybehla bez problémov a na dobrej ceste švihala stovkou bez ťažkostí. Jediná nevýhoda bola, že motor vo vysokých obrátkach vydával príšerný zvuk, podobný ako okružná píla pri rezaní dreva. Na okraji mesta sme došli na vidlicovú križovatku, kde boli dve tabuľky so šípkami „Vnitřní okruh“ a „Vnější okruh“. Hájek ma usmernil do vnútorného okruhu. Zo začiatku na ceste nebola veľká premávka.Hájek mi ukazoval, že prechádzame cez Žižkov. Následne sme sa dostali do centra mesta, kde začala pre mňa „krížová cesta“. Autá, motocykle, električky, cyklisti a chodci sa len tak mihali po ceste. Keď som iba trochu ubral plyn už sa predo mňa drzo tlačil nejaký automobil. Blížili sme sa k prvej veľkej trojpruhovej križovatke. Obrátil som sa na kapitána, kde budeme odbočovať. Doprava, povedal. Zaradil som sa do pravého pruhu a čakal na svetelný signál. Na zelenú som pomaly odbočoval doprava. V strede križovatky začal kapitán jačať „néé, néé, néé, jeď rovne“, ale už to nešlo. Musel som pokračovať v kolóne vozidiel odbočujúcej doprava. Opýtal som sa kapitána, čo teraz. Mám sa vrátiť späť na tú križovatku, z ktorej sme zle odbočili. Preplietal som sa bočnými ulicami a podarilo sa mi vrátiť na križovatku a zaradil som sa do stredného pruhu, aby sme mohli ísť rovno. Po prejdení križovatky vyhlásil, že ideme zle. Čo nasledovalo potom, bol hotový cirkus. Vpravo, vlevo, né, né, né, rovně, a tak sme jazdili po Prahe už viac ako trištvrte hodiny. Mal som prepotenú košeľu, ruky a nohy sa mi už triasli, bol som zrelý na infarkt. Už iba úcta ku kapitánovi mi zväzovala môj východniarsky jazyk, na ktorý sa mi tlačili banícke vybrané slová. Zbadal som na okraji cesty stáť T 805-ku na ktorú nasadali štyria vojaci-modráci. Rýchle som zabočil na krajnicu a zastavil. Vyskočil som z auta a mával som im, aby ma počkali. Oni si to ináč vysvetlili, s úsmevom mi zamávali na pozdrav. Rýchlo naskákali na korbu a auto sa pohlo. Urýchlene som naskočil do kabíny a ponáhľal sa za nimi. Kapitánovi som povedal, že v Prahe-Gbely je letecký prápor, verím, že nás dovedú do kasarní a tam požiadame o nejakého sprievodcu, ktorý nás odvedie do Podbabí, kde sídlil hlavný sklad LTZ. T 805-ka pred nami riadne švihala, ledva som ju stačil sledovať. Šofér zrejme poznal Prahu „jako svý boty“, ako to povedal kapitán. Prešli sme tunelom a za ním sa mi po pravej strane mihal nejaký zábavný park s kolotočom a húsenkovou dráhou. Kapitán sedel trochu zarazený, možno aj ustrašený z mojej stíhacej jazdy. Tatra predo mnou začala spomaľovať a zastala pred obrovskou starou budovou bez okien s veľkou železnou bránou. Zastavil som a rýchlo som vybehol von. Opýtal som sa, či sú od „letištného praporu z Praha-Gbely“. Prisvedčili. Ja som zo 17-teho z Přerova a neviem sa dostať do Podbabí. Rozosmiali sa a jeden so smiechom povedal, veď sme v Podbabí pred hlavným skladom LTZ. Povedali, že aj oni prišli fasovať potrebný materiál. Nevedel som, čo od údivu a radosti robiť. Vtedy som si uvedomil, že každý máme nejakého strážneho anjela a ten môj je trochu lenivý, ale keď je najviac potrebné, vtedy mi pomôže. Oznámil som to kapitánovi, ktorý bol prekvapený, ale sa aj potešil, lebo za svoju navigáciu sa cítil trochu previnilo. Radostne vykríkol „hochu, to jsme měli kliku“. Pozdejšie, keď mi porozprával svoj životný príbeh som pochopil, že Prahu už nemohol poznať „ako svoje boty“, lebo v tridsiatom deviatom, po príchode Nemcov, opustil územie republiky a s kamarátmi cez Francúzsko sa dostali do Anglie. Tam ako letci-stíhači Kráľovského letectva počas trvania vojny bojovali proti fašistom. Za tých sedemnásť rokov sa Praha zmenila na nepoznanie. Pribudlo veľa nových tratí pre električky, pribudlo množstvo áut a hlavne viacprúdové križovatky s prikázaným smerom. Keď sa človek s vozidlom zaradil do pruhu, tým smerom už musel ísť, čiže už vopred musel vedieť, kde na križovatke odbočí. Keď si kapitán uvedomil, že sme na mieste, hneď rezko vyskočil z kabíny a pobral sa na vrátnicu. Vyzval strážneho, aby ho ohlásil u vedúceho skladu. Za minútku vybehol z budovy dôstojník rovnakého veku a veľmi srdečne sa zvítali. Uisťoval Hájka, že má všetko pripravené tak, ako boli dohovorení. Potom dal pokyn strážnemu, aby otvorili veľkú bránu a mňa usmernil, aby som otvoril zadné čelo a zacúval k nakladacej rampe. V tom momente ako som auto pristavil, otvorili sa veľké bočné dvere skladu a vojaci v montérkach mi začali ihneď nakladať veľké masívne drevené debny na korbu. Pri nakladaní boli piati vojaci. Nevedel som aké ťažké sú tie debny, preto som povedal desiatnikovi, ktorý usmerňoval nakladanie, že vozidlo má nosnosť iba 1,5 tony, aby mi ho nepreťažil, lebo už začali klásť debny jednú na druhú. S úsmevom mi odpovedal, že debny nie sú ťažké, ale pri jazde mám dávať „bacha“, lebo v debnách sú zabalené letecké palubné prístroje. Keď by som s tým havaroval, tak za celý život škodu nezplatím a skončím v „chládku na Pankráci“. No nazdar! Zahundral som si. To som zase v riadnej sračke. Mal som konopné lano, ale to mi nestačilo, preto som od skladníkov vypýtal niečo na upevnenie debien. Pozháňali kadejké pásy na balenie a pomohli mi debny upevniť. Mal som obavy, že na Vysočine v zatáčkach môžu sa pohnúť, spôsobiť roztrhnutie plachty a z vozidla vypadnúť. Odstavil som Tatru na nádvorí a čakal. O pol hodiny vyšiel z budovy kpt. Hájek. Bol vysmiaty, mierne rozjarený, poťahoval si z nejakej voňavej cigarety. Vybral si z kabíny uniformu, na ktorej mal natiahnutý ochraný povlak. Povedal mi, že sa prezlečie a za chvíľu pôjdeme. Za malú chvíľu sa vrátil vyštafírovaný v uniforme, na ktorej sa trblietali viaceré vyznamenania. Uniforma z neho urobila úžasného fešáka. Povedal mi: „Nechám to na tebe. Vykličkuj z Prahy a pojedem do Pardubic.“

Ja som sa už zabezpečil a cestu späť som si dopodrobna nechal vysvetliť od vodiča, ktorý ma do Podbabí priviedol. Trvalo mi to asi štyridsať minút a bol som na výpadovke smer Kolín – Pardubice. V Pardubiciach sa už kapitán dobre vyznal. Už sa to podobalo, že to pozná „jako své boty“. Po určitom kľučkovaní v meste sme dorazili do kasární delostrelcov. Na vrátnici strážnemu prikázal, aby zavolal „Deveťáka“ (DVT- dozorčí vojskového telesa). Za chvíľu došiel nejaký nadporučík s červenou páskou DVT na rukáve. Pozdravil v pozore ako bažant. Starý Hájek v perfektnej uniforme s cinkajúcimi „metálmi“ vyzeral ako admirál, budil prirodzený rešpekt. Chvíľu sa dohovárali, potom mi povedal, že tu budem spať. Deveťák nás odviedol do jednej miestnosti neďaleko vrátnice, v ktorej bolo asi šesť postelí. Bola to miestnosť, v ktorej prespávali návštevy, keď niekto z rodinných príslušníkov prišiel navštíviť vojaka základnej služby. Následne ma deveťák odviedol do jedálne a povedal kuchárom, aby mi dali niečo jesť. Kuchári pozerali na mňa ako na dôstojníka, lebo v leteckej kombinéze s modrou lodičkou na hlave som vyzeral ako letec. Vykali mi a opytovali sa ma, že na ktorom letisku slúžim. So smiechom som im povedal, že som „obyčajný vojcel“ a robím iba šoféra veliteľovi LTZ, ktorý ma na jazdu do Prahy takto vyobliekal. Veľmi ich to pobavilo a nakládli mi takú porciu mäsa a zemiakov, že som to nevládal zjesť. Po večeri som išiel k autu. Kapitán ma už tam čakal. Nasadli sme a ja som v kabíne ucítil príjemnu levanduľovú vôňu. „Zavezeš mně do Poděbrad, víš, mám tam tetičku,“ a záhadne sa usmieval. V Poděbradoch bol ako doma. Navigoval ma po všelijakých uličkách, až sme zastali pred prepychovou vilou. Kapitán mi položil na kryt motora krabičku cigariet a dvadsať korún. Povedal mi, že cigarety mi dáva, aby som mal čo fajčiť a „dvacku“, aby som si zašiel niekde na pivo, ale aby som to neprehnal, lebo zajtra sa vraciame do Přerova. Zajtra dopoludnia mám voľno a poobede o štvrtej mám prísť do reštaurácie „U černýho koně“ v Pardubiciach, kde ma bude čakať. Kývol mi „tak ahoj“ a zmizol za krásnou umelecky kovanou bránou. Vrátil som sa do kasární. S deveťákom som vybavil, že auto dám do autoparku, ktorý bol strážený. Zahlásil som mu, že sa pôjdem poobzerať po meste a do večierky sa vrátim.

Vybral som sa na pivo k „Zlatému súdku“, ako mi poradili kuchári, že tam majú výborný „pardubický kvasinkový ležák“. Nebolo to ďaleko. Vošiel som do veľmi pekne vyzdobenej malej českej „hospůdky“. Starší pán „výčepní“ s typickou staročeskou výčapníckou čiapočkou na hlave sa ma opýtal „co to bude?“ Na moju objednávku reagoval: „Kvasinkovej? To je vono. Ale s párečkem mladý pane“. Potom mi vysvetlil, že špecialita podniku je ku pivu, podávať párky v gulášovej pikantnej omáčke. Hoci som bol najedený, nakoniec som jeho ponuku prijal. Sadol som si k stolu. Po chvíli mi doniesol na stôl v podlhovastej malej miske párky zaliate omáčkou a slaný rožok. Rozvoniavalo to po celej miestnosti. „Tady máme pivečko,“ a položil na stôl umelecky načapovaný korbel piva, na ktorom biela pena vytvárala krásny biely klobúk. „Tak tomu sa povie pivo. Dole klobúk pred vami,“ pochválil som ho. Starému sa pod šedivými fúzami roztiahli ústa do spokojného úsmevu. Hrdý na svoj výkon mi zaželal dobrú chuť a spokojne odišiel za výčapnický pult. Okolosediacich zaujala moja slovenčina, zdvihli poháre a povzbudzovali ma poznámkami, aby som si s nimi pripil, lebo na Slovensku také pivo nemáme. Pozdvihol som pohár a s naším „na zdravie“ som odpil z pohára. Zistil som, že ten „Kvasinkový pardubičák“ je ešte lepšie pivo, ako Přerovský Hanák. Pustil som sa s chuťou do voňajúcich párkov, boli výborné. Také krčmičky na Slovensku sme nemali. V našich krčmách bolo teplé pivo, ktoré slúžilo iba na zapitie poldecáka a vydržalo chlapovi celý večer. Všade plno dymu a na stene jeden sčernalý obraz, na ktorom sa nedalo určiť, čo je na ňom namaľované. Tam však bolo veselšie a nezriedka sa ozval „mužský zbor“ s nejakou obľúbenou pesničkou. V týchto českých a moravských krčmičkách bolo útulnejšie. Pekná dekorácia najčastejšie na ľudový, poľovnícky alebo Švejkovský motív. Často aj v malých dedinách bol dierový biliard, ale vo všetkých na výčapnom pulte stála buď fľaša utopencov, kvasených uhoriek, alebo vo zvláštnej sklenenej nádobe, tesným vrchnákom zakryté olomoucké syrečky, nazývané „kvargle“. Boli aj také krčmy, kde podávali perkelt s chlebom, držky na paprike alebo nejakú miestnu špecialitu.

Užil som si pekný večer v debate so staršími chlapmi. Vypytovali sa ma, že na akom lietadle lietam. Povedal som im, že som vojak záklaďák, šofér pri letcoch. Nechceli tomu veriť, dokonca jeden povedal, že on vie ako sú ustrojení letci. „Záklaďáci kombinézu nenosí,“ povedal. Čím viac som tvrdil, že som obyčajný vojak, tým viacej som povzbudil ich, od piva prichmelenú, fantáziu. Nakoniec ten „mudrlant“ to uzavrel, že iste mám nejaké tajne poslanie a nemôžem to povedať. Vstal som a so smiechom som povedal, že keď ste ma odhalili, tak idem spať. Zavrel som za sebou dvere a počul som toho mudrlanta ako hlasite vykríkol: „To byla trefa do černýho, co jsem říkal, byl to tajnej.“ Takto pobavený som sa pobral do kasarní a za chvíľu som už „chrápal“ v príjemnej posteli s madracami. Žiadnybudíček, žiadny krik, žiadne pískanie dozorčieho. Dobre som sa vyspal až do siedmej.

Oblečený v kombinéze som sa ponáhľal do autoparku, skontrolovať náklad na aute. Všetko bolo v poriadku. Po raňajkách som sa vydal do mesta. Celé dopoludnie som strávil prehliadkou kostolov, múzea a dal som si aj malé pivo. Našiel som aj reštauráciu „U černýho koně“, aby som vedel, kde sa mám o štvrtej hlásiť. Pred štvrtou som zaparkoval pred reštauráciou a s úderom hodín na kostole som vošiel do veľkej reštauračnej sály. Bola zariadená v starom štýle s veľkými barokovými oknami, vkusne zakryté stoly so stoličkami a v strede široký vzorovaný koberec po celej dĺžke miestnosti. Ľudí v miestnosti bolo poskromne. Sedeli asi pri štyroch stoloch a polohlasne sa medzi sebou rozprávali. Blúdil som pohľadom po miestnosti a nakoniec som ich zbadal. V kúte sedel pri stole vyparádený Hájek s „tetičkou“. Na moment som sa zháčil. V mojich predstavách som očakával, že teta kapitána bude starenka so šedivými vlasmi, ale táto „tetička“ bola dáma, asi štyridsiatnička, ktorá bola oblečená ako keby práve zostúpila z móla módnej prehliadky v samotnom Paríží, čo je mesto svetovej módy. Celý ohúrený som neisto podišiel k stolu a chcel som sa zahlásiť. Stihol som povedať „pán kapitán“ a už ma zahriakol: „Nešaškuj, sedni si!“ Dáme som sa pozdravil, dal som si dolu lodičku a v rozpakoch som si sadol na stoličku. Privolal čašníka a objednal tri koňaky. Nesmelo som podotkol, že by som nemal piť, lebo máme pred sebou ďalekú cestu domov. „Jenom se nepodělej. Co si myslíš, že my jsme lítali proti fricúm střizliví? Vždyť by jsme to neprožili.“ Ona ho chláholila: „Venco, mírni se, vždyť on je mladej a máte moc dalekou cestu před sebou.“ Iba mávol rukou. Čašník doniesol koňaky v pekných pohároch so zlatým lemovaním. Zobral prázdne poháre, tak som vedel, že už predtým niekoľko koňakov stiahli. Zdvihol pohár a povedal jej, že je veľmi rád, že sa po dlhom čase stretli a keď bude príležitosť bude rád, keď sa budú môcť znovu stretnúť. Zdvihla pohár, priťukli sme si a vypili. Ešte chvíľu rozprávali, po chvíli povedala, že už musí ísť. Kapitán ju vyprevadil a ja som mal dosť času na to, aby som to všetko „prežul“ a precitol z mojej naivnej predstave o tetičke. Uvedomil som si, že kapitán je výborný chlap, ale aj riadny sukničkár. To sa mi potvrdilo aj na nasledujúcich jazdách v hociktorom kúte republiky, všade mal tetičku. Darmo, nemohol za to, že mal takú rozvetvenú rodinu, po mamke, aj po otcovi. Zaujímavé na tom bolo, že strýčka nemal v žiadnom meste. Vrátil sa. Opýtal sa, či si ešte dám „panáka“. Slušne som to odmietol, lebo som mal strach o môj niekoľko stotisíckorunový náklad na korbe auta. On si dal ešte pohárik a vyplatil účet. Bola to riadna suma, viac ako 230 Kčs (v tom čase to stačilo rodine na týždenné živobytie).

Bol som šťastný, keď sme nasadli do Tatry a vydali sa na cestu. Nešiel som tak rýchlo ako predtým, iba tak okolo sedemdesiatky, aby to bola bezpečnejšia jazda. Kapitán pod vplyvom niekoľkých koňakov sa rozhovoril o svojom vojenskom živote. Rozprával o pilotnej škole v Prahe, kde lietali na dvojplošníkoch v nekrytej kabíne s koženou čiapkou a okuliarmi. V zime zababúšení v kožuchu, ale aj tak im mráz liezol až do kostí. Ako prešli ilegálne do Francúzska a odtiaľ do Anglicka. Tam absolvovali výcvik stíhacích letcov, na vynikajúcich anglických stíhačkách Spitfire. Ako zvádzali vzdušné súboje s nemeckými Messerschmittmi, ktoré nazývali, že letí fric alebo nemčúr. Spomínal aj smutné prípady, keď vo vzdušných súbojoch zahynul niektorý dobrý kamarát. Zaujali ma aj ich praktiky v likvidovaní riadených striel V-1. Bolo to vlastne bezpilotné lietadlo, nesúce až do 800 kilogramov výbušnín. Bol to symetrický stredoplošník, ktorý bolo možné vypustiť z bombardéru alebo vystreliť z katapultu. Prevažne boli nasmerované na Londýn. Stíhačkou nalietavali za strelu, leteli súbežne s ňou, tak aby sa krídlo ich stíhačky dostalo pod krídlo riadenej strely. V príhodnej chvílí prudko nahli stíhačku na opačnú stranu a svojím krídlom nadvihli krídlo riadenej strely, ktorá sa následne dostala do vývrtky. Takto odklonená padala k zemi a najčastejšie do mora v kanále La Manche. Napäto som počúval tieto neuveriteľné príhody, avšak po chvíli mu začala hlava kvackať a zaspal. Jazdil som veľmi opatrne, aby som ho neprebudil. Na Vysočine v zatáčkach a pri neustálom radení rýchlosti s medziplynom sa zobudil. Už bola tma. Chvíľu čumel na osvetlenú cestu, ktorá sa mihala pred nami. Potom sa opýtal: „Tak co hochu, kde jsme?“ Odpovedal som, že sme neďaleko od mesta Polička. Požiadal ma, aby som zastal. Vyšli sme trochu von, povystierať sa a nadýchať sviežeho vzduchu. Vybral z vrecka sáčok a povedal mi, aby som nastavil dlane. Zo sáčku mi nasypal riadnu kôpku zrnkovej kávy, aby som si ju dal do vrecka a neustále chrúpal zrniečka. To že ma trochu vzpruží a nebude ma brať na spánok. Má to vraj odskúšané, že to tak robili pri nočných letoch v Anglicku. Všetko mal premyslené. Bol to starý veterán s obrovskými životnými skúsenosťami. Nasadli sme. Prikázal mi, aby som ho vo Svitavách zobudil, keby náhodou zaspal. Do Svitav sme dorazili asi o deviatej večer. Prikázal mi zaparkovať pod stĺpom verejného osvetlenia. Uzamkol som vozidlo, skontroloval upevnenie plachty a pobrali sme sa asi tridsať krokov späť k typickému mestskému klenbovému podchodu, odkiaľ zaznievala hudba. Kapitán sa tu pohyboval ako doma. Vošli sme do sály, kde bola tanečná zábava v plnom prúde. Kapitán zabočil doprava a predieral sa pomedzi tancujúce páry. Ja som sa snažil držať za ním, aby som sa nestratil. Došli sme k väčšiemu stolu, okolo ktorého sedelo asi osem chlapov v modrých košeliach s kravatami na „pol žrde“ a veselo spievali polku, ktorú práve hrala kapela. Zrazu zbadali Hájka. Zborovo vyskočili a jeden cez druhého sa prekrikovali: „Venco, vítej, už jsme mysleli, že nedojedeš,“ všetci ho objímali ako rodní bratia. Potom predstavil mňa, že ja som jeho osobný šofér. Oni vykrikovali, že si mysleli, že osobný pilot, lebo tak vypadám v tej kombinéze. Povedal im, že moja Tatra ide tak rýchlo, že keby mala krídla, tak by vzlietla. Tiež im vysvetlil, že ma tak obliekol, aby som nevypadal jako „čuňě“ po takej dlhej ceste. Mal také skúsenosti s niektorými šoférmi, ktorí museli stále niečo opravovať a boli zamazaní od oleja na nepoznanie. My však zatiaľ šľapeme bez poruchy. Niektorí z nich doniesol dve stoličky, aby sme si sadli k stolu. Hájka usadili za vrch stola. Mňa sa ujal taký sympaťák, asi najmladší z nich. Na stole stálo množstvo fliaš s pálenkou, minerálky, štamperlíky a poháre na vodu. Začalo sa nalievať. Hájka nútili dobehnúť zameškané. Mne ten môj spolusediaci nalial do pohára riadnu dávku pálenky. Odmietal som vypiť s tým, že som šofér. Ten to zahlásil kolektívu: „Kluci, von nechce vypít, že je šofér.“ S hurónskym revom začali vykrikovať, ako oni popíjali pred štartom so stíhačkou do vzdušných bojov.

Vyprávali podobné príbehy, ako mi po ceste rozprával Hájek. Zaujalo ma, ako sa bránili vo vzduchu keď ich prepadla presila fricov. Lietali do kruhu a tak jeden druhého chránili pred napadnutím nepriateľom. V príhodnej chviľi, keď sa messerschmitty vzdialili a pripravovali nejaký prepad, sa rozpŕchli a podľa možnosti sa ukryli v mrakoch. Často sa stalo, že niektorí odvážni nemeckí piloti ich začali hľadať. Odpojil sa od roja a stal sa ich korisťou, lebo ho zostrelili. Vrátili sa ako víťazi, hoci bojovali proti presile. Boli to veľmi ťažké operácie, v ktorých preukazovali odvahu a túžbu zvíťaziť nad fašizmom. Po skončení vojny ich nechceli Angličania pustiť domov, poznajúc ich kvality. Kapitán Hájek, ktorý bol jedným z najlepších stíhačov vymyslel plán. Na letisku v Londýne potajomky nasadli asi dvanásti do malého dopravného lietadla a prileteli na Ruzyň do Prahy. Celí šťastní, že po toľkých rokoch sú v rodnej vlasti, ronili slzy a bozkávali českú zem. Za malú chvíľu im zmrzol úsmev na tvári, keď prišlo k nim nákladná auto, z ktorého vyskočili ozbrojení vojaci, mieriac na nich so samopalmi, odviedli ich do budovy letiska a odtiaľ previezli do nejakej budovy v centre Prahy. Začali ich vypočúvať. Radosť z návratu zakalilo rozčarovanie a sklamanie. Republika, pre ktorú nasadzovali vlastné životy, za oslobodenie od útlaku fašizmu, ich prijala tak macošsky. Vyšetrovanie sa krútilo stále dookola. Prečo prileteli, kto ich vyslal, s kým sa mali spojiť, či pripravovali puč, či atentát na niekoho. Vyšetrovanie trvalo viac ako dva mesiace. Veľmi sa podobalo gestapáckym praktikám. Budili ich v noci, nedali im jesť ani piť. Keď z nich, ani po čase, nevypáčili, čo chceli počuť, pustili ich domov. Na všetky osobné dokumenty však dostali červené pečiatky, ktoré ich označovali za nedôveryhodnú osobu. Dobre vtedajší papaláši vedeli, že sú to odborníci v letectve, tak im priznali najvyššiu hodnosť kapitán (Hájek mal v Anglii hodnosť plukovníka). So zastaveným postupom urobili z nich vedúcich leteckých skladov, alebo im dali iné podradné funkcie, v ktorých nemohli prísť do styku s výcvikovými plánmi v letectve. Niektorí taký „milodar“ od republiky neprijali, odišli na vidiek do svojich rodísk. Pracovali v poľnohospodárstve alebo v nejakých menších fabrikách. Môžeme povedať, že pre hlúposť nejakých funkcionárov (možno aj fašistov s prevráteným kabátom) československá ľudová armáda prišla o špičkových letcov, ktorí mohli mladých pilotov veľmi veľa naučiť.

Čas na zábave rýchlo ubiehal. Keď sa pila nariadená runda, šikovne som sa vyšmykol, že musím pozrieť auto, či je všetko v poriadku. Partia už mala až veľmi dobrú náladu, tak už nekontrolovali či niekto pije alebo nie. Kapitánovi Hájkovi som naznačil, že sú už tri hodiny ráno a do Olomouca ešte máme asi osemdesiat kilometrov. Lúčenie nemalo konca-kraja. Išli nás všetci vyprevadiť k autu. Každý z nich mal ešte niečo „veľmi dôležité“ Hájkovi povedať, ako to u rozjarených alkoholom často býva. Konečne sme sa pohli k domovu. Môj kapitán zaspal po prvom kilometri. Ja som poctivo žuval kávové zrná a cítil som, že to zabralo. V Mohelniciach som odbočil na Olomouc a už som sa cítil doma. Pred mestom som zobudil kapitána, lebo on býval v Olomouci a tam chcel vystúpiť. Dirigoval ma spleťou ulíc, až sme zastali pred honosnou vilou. Prikázal mi odstaviť auto a pozval ma dnu na jednu kávu. Otvoril dvere kľúčom a keď sme vstúpili do obrovskej sály, tak som iba od prekvapenia pozeral dookola ako teľa na nové vráta. Takúto halu som ešte v živote nevidel. Na čelnej stene bol obrovský krb obložený mramorom. Na mozaikovej dlažbe boli rozložené vypracované kože z jeleňa a diviaka na zelenom filcovom podklade. Pohodlná veľká sedačka a dva fotely potiahnuté tmavohnedou kožou. Konferenčný stolík bol vykladaný drevenou mozaikou, kombinovanou perleťou a slonovinou. V strede haly zo stropu visel krištálový luster, na ktorom sa lámalo svetlo do pestrého spektra farieb. Po stranách krbu viedli dvojité schody a hore dookola haly bolo zábradlie. Všetko bolo vyrobené zo vzácneho tmavého dreva. Z dverí na vrchu schodišťa vyšla pani Hájková, v hodvábnom župane s japonským motívom. Zvítala sa milo s manželom a mne podala ruku. Pozdravil som ju a predstavil som sa. Hájek ju poprosil: „Maminko udělej nám kafíčko.“ Odišla do kuchyne. Medzitým Hájek odišiel do izby a doniesol fľašu koňaku, štamperlíky a pod pazuchou stískal čiernu krabicu, v akej býva príbor. Položil všetko na stolík. Pani Hajková nám už niesla kávu. Položila pred nás voňavú kávu a vyhlásila, že nás dlho do noci čakala a iba nedávno si ľahla, preto si pôjde ešte „schrupnúť“. Vypili sme po dva štamperlíky a potom Hájek roztvoril krabicu. Na bordovom zamate boli vkusne rozmiestnené rôzne medaily. Bolo ich tam asi dvadsať. O každej mi s takou trochu smutnou hrdosťou rozprával, ktorú a za čo dostal od armády a tri z nich priamo od kráľa Juraja VII. Mal aj medaily, čo dostal od prezidenta Beneša, ktorý tam bol v exile, spolu s Čsl. vládou.

Dopili sme kávu. Hajek zobral telefón, zavolal npor. Polákovi, aby na moju Tatru v autoparku dohliadal „strážny“ a má zabezpečiť, aby som sa mohol nerušene vyspať, lebo som jazdil celú noc. Vonku už bolo slnečné včasné ráno. Hájek ma vyprevadil až k bráne. Na rozlúčku mi povedal, aby som nerozprával o tom, čo sa na služobnej ceste udialo. Domov mám ísť pomaly a opatrne. Došiel som do kasární, zaparkoval Tatru pod oknami dozorčieho autoparku a zaľahol na izbe. Počul som, ako Polák dáva príkaz dozorčiemu roty, aby ma nikto nerušil. Hoci som bol veľmi unavený, nevedel som zaspať. Keď som zatvoril oči, stále sa mi mihala cesta pred očami. Naštvaný som vstal a išiel som do Army (bufet) vypiť pivo Hanáka 12-ku. Potom som zaľahol a spal ako dudok do tretej hodiny poobede. Mal som kľud, lebo kamaráti z izby boli na letovom dni a vrátili sa až o deviatej večer.

Poobede som vyložil náklad v LTZ sklade. Hájek mal tam zamestnaných troch čatárov z povolania, ktorí často boli určovaní, ako moji velitelia vozu pri dovoze nejakého leteckého materiálu. Cestu do hlavného skladu v Prahe si však pán kapitán Hájek nedal ujsť. Po čase sa ukázalo, že tetičku mal aj v Čáslave, v Kutnej Hore, ale aj v Prostějove. Všade, kde sme boli spolu, sa o mňa postaral a mal som sa pri ňom veľmi dobre. Často sa stávalo, že som jazdil sám. Boli to náročné jazdy. Niekedy v kuse aj tri dni. Naložili mi materiál v našom sklade s tým, že ho mám odviezť do Časlavi. Tam mi naložili nejaké debny a poslali ma do Brna. Odtiaľ som mal ísť do Zvolena a doviezť niečo pre nás do Přerova. „Moriak“ Polák strácal na mňa dosah, lebo príkazy na cesty mi vydával sám autonáčelník npor. Hanousek. Stávalo sa, že som mal niekedy jeden až dva dni voľna. Vtedy som sa postavil do garáže a dával som si vozidlo do poriadku. Jedine s dobre pripraveným autom som sa spokojne vydal na cestu, o ktorej som často nevedel, že kde pôjdem a kedy skončím. Polák často prišiel do garáže a „čmuchal“, že čo robím. Stále špekuloval o tom, ako by ma mohol využiť, že keď mám voľno, tak by som mohol odviezť stráže na letisko, alebo ku kuchyni na dovoz potravín. Ja som mu však tak ležérne odpovedal, že kľudne, to pre mňa nie je problém. Keď však dôjde požiadavka na jazdu 800 až 1000 kilometrov, odmietnem ísť s nepripraveným vozidlom a potom nech pošle iného vodiča. Nakoniec nech si to vybaví s autonáčelníkom, lebo on ma zadeľuje na jazdy. Sčervenel, ako obyčajne, a bez slova odišiel. Bol však v mojom prenasledovaní veľmi vytrvalý. Vo večernom rozkaze mi bolo určené, že mám odcestovať vlakom do Trenčína, kde bola Celozväzková rozdeľovňa vozidiel a prebrať novú Tatru 111, valník. Po príchode do Přerova ju mám v garáži, kde boli Ereny, postaviť na špalky (podložiť kláty z dreva, aby auto nestálo na pneumatikách). Tak mi pribudol ďalší voz. Cítil som sa ako „majiteľ“ malého dopravného podniku, so siedmimi motorovými vozidlami. Po nejakom čase pre Ereny cisterny si prišli Zväzarmovci, ktorým som to s radosťou odovzdal. Cítil som sa odbremenený a šťastný.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
 

30. mája 2018

Široký: Naša cesta? Mladí a draví Slováci

Zdroj Pravda.sk - Šport - Futbal - Hokej z dňa 30. 5. 2018  •  Juraj Široký  •  0

Fanúšikov môžeme presvedčiť len zložením kádra a výkonmi na ľade, vraví o bojkote priaznivcov člen predstavenstva HC Slovan Juraj Široký ml.

1. mája 2018

Širokého Váhostav stavia pre Pentu ďalšiu budovu

Zdroj Ekonomika.sme.sk - financie, burzy, najvýhodnejšie úvery, vklady - články z dňa 1. 5. 2018  •  Juraj Široký  •  0

V minulosti firma oligarchu Juraja Širokého stavala pre Pentu napríklad nákupné centrum Bory Mall.

26. apríla 2018

Štefl končí v pozícii športového riaditeľa HC Slovan...

Zdroj Spravy.Pozri.sk RSS kanál z dňa 26. 4. 2018  •  Juraj Široký  •  0

BRATISLAVA 26. apríla (WebNoviny.sk) - Oldřich Štefl končí v pozícii športového riaditeľa hokejového klubu Slovan Bratislava. Generálny manažér Patrik Ziman podpísal návrh na Šteflovo odvolanie a ukončenie zmluvy. Musí ho ešte akceptovať prezident klubu Juraj Široký. Informuje o tom denník Šport. "Prácu.....

10. februára 2018

Milionár Široký má problémy s predajom vily na Bahamách:...

Zdroj Nový Čas | Najčítanejší online denník na Slovensku z dňa 10. 2. 2018  •  Juraj Široký  •  2

Podnikateľ Juraj Široký (64), ktorého meno sa spája s kauzou Váhostav, je známym milovníkom luxusných rezidencií. Sám býva na lukratívnej adrese v Bratislave, no svoje impérium rozšíril aj na slnečné pláže na Bahamách. Nový Čas ešte v roku 2015 informoval o tom, že Široký sa svoju vilu v americkom raji snaží predať. Nehnuteľnosť sa teraz ocitla opäť na realitných portáloch, no za tri roky musel ísť s cenou dole o 6 miliónov eur.

7. februára 2018

Kauza Váhostav sa posunula, prokurátor chystá obžalobu

Zdroj Ekonomika.sme.sk - financie, burzy, najvýhodnejšie úvery, vklady - články z dňa 7. 2. 2018  •  Juraj Široký  •  1

Obvineným v prípade odpisu dlhov stavebnej spoločnosti oligarchu Juraja Širokého bol jej bývalý generálny riaditeľ Ján Kato.

5. novembra 2017

Predsedom Bratislavského samosprávneho kraja sa stal Juraj...

Zdroj Webnoviny.sk z dňa 5. 11. 2017  •  Juraj Široký  •  1

Juraj Droba (SaS) kandidoval s podporou širokej pravicovej koalície. BRATISLAVA 5. novembra (WebNoviny.sk) – Pre … Čítať ďalej
Príspevok Predsedom Bratislavského samosprávneho kraja sa stal Juraj Droba zobrazený najskôr Webnoviny.sk.

10. októbra 2017

Z celoslovenskej prehliadky v umeleckom prednese poézie,...

Zdroj Spravodajstvo z horného a stredného Gemera z dňa 10. 10. 2017  •  Juraj Široký  •  1

Vo štvrtok 5. októbra 2017 sa v Revúcej zišli milovníci poézie a prózy. V priestoroch Múzea Prvého slovenského gymnázia sa konal 4. ročník celoslovenskej prehliadky v umeleckom prednese poézie, prózy a vlastnej tvorby seniorov Kukučínova Revúca 2017, ktorú organizovali Jednota dôchodcov na Slovensku, Krajská organizácia JDS Banská Bystrica, Okresná organizácia JDS Revúca a Mesto Revúca. Seniori z celého Slovenska pricestovali už v stredu, deň pred prehliadkou. Navštívili Múzeum Prvého slovenského gymnázia, Múzeum v Jelšave,
kde ich privítal primátor Milan Kolesár, a v priestoroch Prvého slovenského literárneho gymnázia posadili pamätnú lipu. Na ceste spoznávania Revúcej a okolia seniorov sprevádzali hostitelia, primátorka mesta Eva Cireňová a predsedníčka Okresnej organizácie JDS Revúca Zuzana Homoliaková s členmi predsedníctva okresnej organizácie. O deň neskôr, v podkroví Múzea Prvého slovenského gymnázia už znelo umelecké slovo a jeho prednes, hlavný dôvod stretnutia. Úvod patril speváckemu zboru Quirin a moderátorovi podujatia Jurajovi Genčanskému, ktorí navodili tú správnu umeleckú atmosféru. Recitátorov zo všetkých krajov prišli podporiť poslanec NR SR Michal Bagačka, ktorý ako „slovenčinár“, má k tomuto žánru blízky vzťah, I. a II. podpredsedovia Ústredia JDS Igor Fabian a Alois Luknár, poslanci BBSK Jaroslav Demian a Ján Šeševička, predsedovia krajských organizácií JDS a zástupcovia spoločenských organizácií mesta Revúca. Poslankyňa BBSK a primátorka mesta Eva Cireňová privítala všetkých účastníkov Kukučínovej Revúcej v priestoroch s jedinečným geniom loci. Duch a atmosféra vládnuci tomuto miestu snáď prispeli a umocnili umelecký prejav 24 recitátorov, ktorých výkon hodnotila odborná porota s predsedníčkou, šéfredaktorkou časopisu Tretí vek Dobroslavou Luknárovou. A ako zhodnotila prehliadku? Možno by sa celé hodnotenie 4. ročníka našej prehliadky dalo zhrnúť do vety, ktorá zaznela v jednom z prednesov: „Iba čas vie, aká je v živote potrebná láska.“ Motívy času, života, lásky, ale aj domova, vlasti, človečenstva sa neustále objavovali v ukážkach z poézie i prózy. V tomto ročníku sme prvú časť prehliadky venovali vlastnej tvorbe seniorov a ako prvý sa predstavil Juraj Kochjar a vďaka jeho básni aj okolitý kraj Revúcej a Muráňa. Tak ako on aj v ostatných poetických textoch boli do vzájomných vzťahov prepletané motívy prírody a človeka raz v intímnom osobnom vnímaní, ale aj v široko spoločenskom kontexte. Ukážky z prózy mali tak povediac „seniorské ladenie“ s iskričkami príslovečného čierneho humoru. Veď je lepšie smiať sa ako žialiť. Podaním textu zvlášť zaujali z kategórie prózy M. Póšová poviedkou Teta Anula od M. Zelinku a L. Jurík kompozíciou príbehov Eugene Dabita Život a skúsenosť. Treťou kategóriou bola poézia a možno povedať, že bola doslova „zlatým klincom“ tohtoročnej Kukučínovej Revúcej. A to aj výberom recitovaných veršov, aj kvalitou prednesu. Žiadne mentorovanie zrelého veku – naopak – veľký cit pre dynamiku básne a jej obsahovú náplň. Stáli pred nami skúsení recitátori, ktorí dokázali nás, divákov, naplno zaujať a presvedčiť. Verš: „Mier je srdce matky“ alebo: „Každým vlasom šedivým si svoje srdce prichýlim“, alebo: „Poézia chce nové výzvy, nové témy“ či: „A som tu – veľmi doma!“ a mnohé ďalšie zneli a rezonovali v publiku. Snáď najviac zarezonoval prednes M. Gajdoša a M. Stankovej. Na záver by som sa chcela z celého srdca poďakovať za všetkých recitátorov našim revúckym hostiteľom. Vybrali nádherný priestor pre našu prehliadku a vytvorili prajné prostredie a priateľské ovzdušie, kde sa umeleckému slovu výborne darilo a kde sme sa my, seniori z rôznych kútov Slovenska, cítili ako doma. Úprimne ďakujeme.  Záznam z prehliadky bude vysielať RTVS v programe Generácie. O dátume a čase relácie budeme informovať.
Text: Mgr. Dobroslava Luknárová, Katarína Kvetková
Foto: K. Kvetková, J. Pullman. 
 
 {oziogallery 1091}
 
 
 
 
 
 
Partneri: Online spravodajstvo Mráčik, RSS katalóg, Instagram na SK i CZ, Twitter katalóg, RSS reader TV, Kuchárka, Čítanie, Psychológia, Skratky, Geography exam, Trapasy, Hlavolamy, Vtipy, Nákupné centrum,
Centrum krásy a zdravia, Športové centrum, Bankomaty na Slovensku, Bankomaty v České republice, Vyber školu, Tvoj Lekár, Ponuky práce v zdravotníctve, Online zdravotná poradňa, Tvůj Lékař, Palivové drevo, Tvoj Notár, Tvůj notář, Sudoku for Kids, Road for Kids, Pair for Kids, Hanoi for Kids, 15 for Kids, Grid for Kids, Colours for Kids, Pexeso, Logic, Einstein, Snake, 3 Wheels, Find 8
Design downloaded from free website templates.